Prosím čakajte
Kontakt

LEŠTENIE LAKOV

Na tomto mieste si kladiem otázku, čím vlastne začať. Asi bude vhodné povedať, čo je leštenie. Leštenie je proces opracovania povrchov, pri ktorom dochádza k veľmi jemnému odberu materiálu, rádovo v mikrónoch. Pri leštení lakov automobilov ale aj iných produktov, dochádza pôsobením abrazív k veľmi jemnému brúseniu povrchu a to až tak, že stopy po tomto mechanickom pôsobení nie sú viditeľné voľným okom. Povrch je po tomto opracovaní čistý, hladký a lesklý. Hlavným účelom je zlepšenie vzhľadu a zvýšenie kvality povrchu.

MIKROVLÁKNOVÉ UTIERKY

Nech vykonávame akúkoľvek činnosť spojenú s dokončovaním povrchom, či je to umývanie, brúsenie, leštenie alebo voskovanie potrebujeme kvalitný produkt na odstraňovanie nečistôt alebo dosiahnutie vyššieho lesku. Takýmto univerzálnym produktom sú mikrovláknové utierky, o ktorých už bola zmienka v predchádzajúcich príspevkoch. Nie je na škodu si to pripomenúť, keďže tento produkt je v poslednej dobe veľkým trendom a momentálne najvhodnejším materiálom na utieranie. Mikrovlákno je revolučný výrobok zložený z umelých vlákien, ktoré môžu byť spracované, tkané rôznymi spôsobmi na dosiahnutie konkrétneho výsledku. Nespracované (vlákna štiepané) mikrovlákno, tkané v plochej väzbe, má veľmi zlú absorpčné vlastnosti vody. V takejto podobe sa používa na výrobu vode odolných oblečení. Rovnaké mikrovlákno, avšak spracované rozdelením jednotlivých vlákien a tkaním v slučkách je však super absorbent. Takéto dokáže absorbovať viac ako sedemnásobný nárast svojej váhy v kvapalinách!

Aký je rozdiel medzi lacnou pár centovou utierkou a skutočným mikrovláknom za niekoľko eur (niekedy až niekoľko desiatok)?

S celosvetovým dopytom po týchto produktoch, producenti z Kórei a Číny zaplavili svetových trh veľmi lacnými tkaninami (o čínskom textile asi netreba širšie rozprávať). Existuje však obrovský rozdiel medzi lacnou a kvalitnou mikrovláknovou utierkou:

  1. 80% lacných mikrovlákien pochádzajúcich z Kórey a Číny je nespracované, nespletené mikrovlákno. Dôvodom, prečo je skutočné mikrovlákno drahé sú náklady na stroje, ktoré spracovávajú a pletú vlákna do slučiek, háčikov. Cena takéhoto zariadenia prekračuje 1,000,000 €. Len tí najväčší výrobcovia tkanín si môžu dovoliť takéto investície do zariadení a Čína má stále povesť nízko nákladového výrobcu - zatiaľ.
  2. Čínske a kórejské mikrovlákno je niekedy až 50-krát hrubšie ako kvalitné európske a americké mikrovlákna. Utierky s takýmito vláknami majú veľmi zlé absorpčné schopnosti a chýba im požadovaná jemnosť. Kvalitné utierky sa skladajú z extrémne tenkých mikrovlákien až 100 krát tenších ako je ľudský vlas.
  3. Ďalším faktorom je pomer zmesi. Mikrovlákno sa skladá z dvoch základných materiálov. Zatiaľ čo 80% Polyester a 20% polyamidu je typický pomer, zmes 70/30, ktorá obsahuje viac polyamidových vlákien, môže byť drahšia.
  4. Hustota vlákien na štvorcový palec. Kvalitné utierky majú až 200.000 vlákien na štvorcový palec, čo je maximálna hustota dosiahnutá pomocou dnešných technológií. Táto hustota sa premieta do vyšších čistiacich schopností utierok.
  5. 3D hrúbka. Čím väčšia bude hrúbka, tým väčšia bude schopnosti zachytiť a udržať nečistoty vo vnútri utierky.
  6. Povrch utierky môže byť kompaktný (odstraňovanie ťažko prilepených nečistôt), pernatý (najlepší pre čistenie skla) alebo veľmi jemný, rovnako ako semiš (najlepší na čistenie okuliarov a skiel optických prístrojov). Medzi novinky patrí Vafle vzor, rôzne kľukaté, cross väzby, ktoré sú však stále pomerne vzácne.
  7. Kvalita konštrukcie. Rovnako ak je to u iných produktov, za kvalitu sa platí. Najlepšie mikrovláknové utierky majú milióny a milióny drobných vlákien "háčikov" na povrchu utierky. Ak je väzba príliš široká, nedostatočne spletená, niektoré z týchto vlákien sa môžu prerušiť. Dôležité je aj samotné miesto pletenia. Keďže kvalitné mikrovlákna sú veľmi čisté produkty, aj ich výroba musí prebiehať v čistých zónach, čo tiež zvyšuje náklady u hotového výrobku.

Ako môžem použiť mikrovlákno na čistenie?

Unikátna povrchová štruktúra tkaniny môže obsahovať stovky tisíc micro "háčikov" na štvorcový palec! Tieto micro háčiky zachytia a držia prach a nečistoty bez použitia čistiacich prostriedkov. Mikrovlákno tkaniny možno použiť vlhké alebo suché. Suchá tkaniny trením o povrch vytvára náboj, ktorý priťahuje prach. Preto je vhodná hlavne na utieranie prachu, odstránenie olejových filmov, utieranie leštiacej pasty, prelešťovanie vosku, utieranie stôp zo skla a pod. Pri použití namokro sa správa ako absorbent, ktorý pojme až sedemnásobný objem tekutiny ako je obsah samotnej utierky. Stačí použiť vlhkú handričku s čistou vodou a vyžmýkať ju čo najsuchšie. Po utrení povrchu vlhkou utierkou dôjde k vypareniu vody a takýto povrch by mal zostať bez stôp. Nová mikrovláknová utierka má pri prvom použití namokro vysokú adhéziu k povrchu a preto sa zle kĺže po povrchu. Po viacerých praniach však dôjde k miernemu uvoľneniu medzi vláknami a takáto utierka už nekladie odpor ako nová, avšak aj jej vlastnosti zachytávať nečistoty sú znížené. Dôležité je mať dostatok utierok, aby sa nepoužívali tie isté utierky pre rôzne operácie. Napr. vhodné je mať utierku pre hrubé leštenie, samostatnú utierku pre jemné leštenie, utierku pre dolešťovanie vosku, ďalšiu na okná a pod. Je síce možné používať jednu utierku na všetko, ale pri takomto postupe dôjde k jej rýchlemu zašpineniu a opotrebovaniu. Rozumné je používať nové utierky na najjemnejšie a najčistejšie operácie a po určitom používaní a praní ich posúvať smerom nižšie, kde sa už nevyžaduje taká jemnosť a čistota. Určitou alternatívou pri odstraňovaní hrubších nečistôt sú netkané lisované utierky. Tieto netkané mikrovlákna, ktoré sú v tomto príspevku kritizované a zďaleka nemajú vlastností kvalitných utierok sú zaujímavé z hľadiska ceny. Keďže tá je oveľa nižšia, nie je problém utierku použiť napríklad pri odstraňovaní miazgy zo stromov, čo by kvalitnou utierkou nebolo rozumné.
Efektívne využívanie jednotlivých plôch akýchkoľvek utierok je taktiež dôležitým faktorom. Pri voskovaní sa zväčša používa neskladaná utierka, na voľno, kdežto pri utieraní väčšieho znečistenia je vhodné si utierku poskladať a postupne využívať jednotlivé plochy. Ak sa po utrení nachádzajú stopy po znečistení na povrchu, je potrebné utierku preložiť tak, aby sa nečistoty uzavreli do jej vnútra, nedochádzalo k ich uvoľňovaniu z utierky a postupne sa využívali všetky strany utierky až do jej kompletného znečistenia. Hoci to znie jednoducho, aj samotná práca s utierkami si vyžaduje určité skúsenosti, aby mohla byť využívaná efektívne, keďže každé pranie znižuje jej kvalitu.

Správna starostlivosť

Ako bolo spomenuté, kvalitné utierky nepatria medzi lacné produkty. Nie sú teda jednorazovými utierkami, práve naopak. Sú výrobné tak, aby vydržali desiatky až stovky praní a stále si zachovali svoje čistiace schopnosti. Ak je utierka príliš znečistená, začne pri používaní zanechávať pruhy. Vtedy je čas na jej vypratie. Veľmi jednoduchým riešením je hodiť ich do práčky a vyprať. Aj tu však treba dodržiavať určité pravidlá a to, nepoužívať bieliace látky, zmäkčovadla a prací prášok. Tie narúšajú vlákna a robia ich tvrdšími. Prací prášok zas môže uviaznuť vo vnútri utierky a jeho nerozpustné časti pri utieraní by mohli spôsobiť škrabance. Vhodným produktom na odstránenie nečistôt a mastnôt sú tekuté čistiace prostriedky. Pre dosiahnutie najlepších výsledkov je nevyhnutné prať alebo umývať mikrovlákno oddelene od ostatných utierok. Pri spoločnom praní by mohli pritiahnuť iné vlákna a tak znehodnotiť utierku. Rovnako to pratí aj pre utierky, ktoré pochádzajú z rôznych procesov. Napr. najjemnejšie utierky na dolešťovanie vosku nie je rozumné prať s utierkami na čistenie diskov kolies, keďže dôjde k ich kontaminácií. Vhodné je aj znížiť rýchlosť odstreďovania, aby nedochádzalo k nešetrnému mechanickému zaobchádzaniu. Sušiť nie je vhodné príliš vysokým teplom, pretože to spôsobuje tvrdnutie vlákien. Sušenia na vzduchu v tieni je vynikajúci spôsob ako ich šetrne zbaviť vody.

BRUSIVÁ

Možno sa sami seba pýtate, prečo sa v tomto článku vyskytuje zmienka o brúsení? Odpoveď je jednoduchá. Nielen leštiacimi pastami dochádza k vytváraniu dokonalého povrchu, ale aj použitím brúsnych papierov. Nie sú to však žiadne hrubé brúsne papiere ako si ich mnohí predstavujú, ale veľmi jemné brusivá. Za tie sa považuje už zrnitosť P600, čo zďaleka nie je najjemnejší papier používaný pri dokončovaní povrchov. V rôznych lakovniach, či už v automobilke alebo v iných podnikoch, sa brúsením odstraňujú defekty lakov pred ich následným leštením. Odstraňovanie zŕn, vlákien, kráterov či rýh by samotným leštením trvalo veľmi dlho alebo by to nešlo vôbec. Preto sa dané miesto s výskytom chyby vybrúsi veľmi jemným papierom a následne sa vykonáva leštenie.

Načo sú však potrebné brusivá už pri hotovom vozidle, ktoré by nemalo mať žiadne viditeľné defekty lakov. Odpoveď je jednoduchá.

Počas životnosti vozidla postupne dochádza k znižovaniu kvality povrchu mechanickým poškodzovaním a nečistotami. Občas sa však stáva, že dôjde aj k výraznému poškodeniu, ktoré môže mať rôzny pôvod. Môžu to byť ryhy, škrabance od kríkov a prekážok na ceste, otery od vedľa stojacich áut, poškodenia spôsobené vandalizmom, miesta vyleptané trusom a pod. O týchto chybách som sa už zmienil v predchádzajúcej kapitole. Pokiaľ sú tieto chyby na alebo vo vrstve laku, dajú sa opraviť. Použitie brúsenia je vhodné aj u veľmi zoxidovaných lakov, pretože následné leštenie bude rýchlejšie a povrch bude homogénny. Je aj jedným zo spôsobov ako odstrániť, príp. zjemniť pomarančový efekt a docieliť tak perfektne hladký povrch. Fajnšmekri, ktorí sa tomu venujú, takémuto laku hovoria klavír-lak. Vynikne najmä v prípade čiernej a tmavých farieb, kde je pomarančový viac viditeľný ako u svetlých odtieňov. Tento spôsobom sa využíva pri príprave áut určených na výstavy a prezentácie pre novinárov, obchodníkov a pod.

Samotné brúsenie závisí od množstva faktorov, akými sú typ brúsok, veľkosť brusiva, spôsob brúsenia, tvrdosť laku, povaha odstraňovanej chyby ako aj od leštiacich produktov, ktorými sa bude takto opracovaná plocha leštiť. Brúsenie sa môže vykonávať buď nasucho alebo namokro, zväčša už výrobca brúsneho papiera uvádza jeho optimálne použitie. Mokré brúsenie zabezpečuje jemnejší rez, odplavovanie odbrúseného prachu a zamedzovanie jeho rozprašovania do okolitého prostredia. Pri veľmi jemných brúsnych papieroch je však použitie vody u klasických brusív obmedzené. Tá vytvára vrstvu, ktorá je na povrchu laku a nedovoľuje ho efektívne rezať. Brúsny kotúč tak pláva na povrchu. Skúste stlačiť dve vrstvy skiel, medzi ktorými je voda. Je takmer nemožné ju vytlačiť. Rovnako je to aj v tomto prípade. Druhom obmedzením je odplavovanie nečistôt. To je u klasických brusív zabezpečované odstredivou silou, rotáciou, ktorá odplavuje nečistoty preč spod brúsneho kotúča. To však funguje iba do určitej zrnitosti. Pri spomenutých veľmi jemných brúsnych papieroch dochádza k vytváraniu mazľavej hmoty, ktorá nie je dostatočne odplavovaná a tak spomaľuje ďalšie brúsenie a zanáša brúsny disk. Preto je u klasických mikro brusív možné dosiahnuť lepšie výsledky vtedy, ak sa používajú nasucho.

Podmienky na ideálne brusivo používané na dokončovanie laku sú:
  1. Čo najmenšia zrnitosť, aby následné leštenie bolo čo najrýchlejšie.
  2. Homogenita zŕn, to znamená rovnaká veľkosť zŕn, ktoré vytvárajú rovnako hlboké ryhy.
  3. Dobré rezacie schopnosti aj pri veľmi malých zrnitostiach.

Tieto podmienky nemôžu klasické brúsne papiere úplne naplniť. Prečo? No pretože klasické brúsne papiere sú vlastne produkty, ktoré vznikajú nanesením abrazív určitej veľkosti na podklad (papier, tkanina, PVC). Abrazíva sú vo väčšine prípadoch oxidy hliníka (korund) a kremíka vo forme kryštálov, ktoré majú nepravidelný tvar, ich veľkosť nie je rovnaká a na povrchu sú rozmiestnené náhodne.

Revolúciu v tomto prípade urobila americká firma 3M, dostatočne známa ako výrobca rôznych oblečení, utierok, brusív, diskiet, elektrotechniky, lepiacich pások, elektroinštalačného materiálu, zdravotníckych pomôcok, produktov na ochranu zdravia, kancelárskych potrieb a asi milión ďalších bežne používaných vecí. Táto firma patrí medzi najväčšie podniky na svete a špičku v oblasti inovácií. Je lídrom vo výrobe produktov pre automobilový priemysel. Ich produkty predbehli dobu o desaťročia.
Jedným z nich je aj brusivo, ktoré táto firma vynašla.

Je to bezkonkurenčne najlepší brúsny papier na svete. Volá sa o Trizact a spĺňa všetky tri vyššie uvedené podmienky. Tento brúsny papier už na prvý pohľad zaujme svojím zvláštnym povrchom, ktorý vôbec nepôsobí drsne ale vyzerá ako bežný sivý papier. Pod lupou alebo mikroskopom sa dá vidieť, že brusivo je na povrchu nanesené vo forme pyramíd, ktoré sú rovnako veľké. Tie sú usporiadané v riadkoch, v rovnako sa opakujúcich vedľa seba. Tieto sa postupne odbrusujú a takto sa odkrývajú nové a nové vrstvy až do úplného opotrebenia papiera. Zrná sú rovnakej veľkosti a preto aj prevedený rez je veľmi kvalitný, to znamená má rovnakú hĺbku. Aj pri veľmi malej zrnitosti (brusivo Trizact A3 je cca ekvivalentom P5000) ma vynikajúce rezacie schopnosti. Na efektívne odplavovanie nečistôt z oblasti rezu je potrebná voda alebo špeciálna rezacia kvapalina. Pri použití nasucho sa tieto papiere rýchlo zanesú a prestanú brúsiť. Ich cena 10 násobne a viac prekračuje cenu klasického brúsneho papiera, ale výsledky a trvanlivosť hovoria v prospech tohto produktu.

Zatiaľ som sa iba raz v živote stretol s podobným produktom ako je Trizact od 3M. Bol to produkt Norax, ktorý je vo vývoji firmy Norton, ktorá je taktiež gigantom, nadnárodným koncernom zaoberajúcim sa pestrou škálou produktov. Vynikajúce výsledky a patenty vlastní aj fínska firma Mirka, ktorá sa na u nás stala známou vďaka produktom Abralon a Abranet. Tieto tri spomenuté firmy sú svetovou špičkou v oblasti inovácií. Osobne som navštívil aj ich výrobné závody a dovolím si tvrdiť, že som s týmito ľuďmi nadviazal viac ako pracovné vzťahy.

Stručne a skratka, v prípade väčších defektov, je brúsenie poškodenej zóny nevyhnutným krokom pred samotným leštením. Samotný proces brúsenia je rozsiahlou a zaujímavou témou, avšak nerád by som odbiehal od hlavnej témy a tou je leštenie.

MAŠINY

Keďže človek je tvor vynaliezavý, snaží sa zrýchliť a uľahčiť si prácu použitím strojov. V prípade starostlivosti o povrch vozidla je to priam nevyhnutnosť, keďže vozidlo strednej triedy má plochu až 12 metrov štvorcových a napr. ich manuálne leštenie by trvalo minimálne niekoľko dní, ak by mal na to vôbec niekto chuť a silu. Sú však aj miesta, kde sú manuálne operácie nevyhnutné, napr. v okolí kľučiek dverí, spätných zrkadiel, ale to sú zanedbateľné miesta z celkovej plochy. Voskovanie je možné robiť ručne ale aj pomocou nástrojov. V prípade brúsenia je to vhodné a žiadané, keďže výsledok brúsenia je rýchlejšie dosiahnuteľný a homogénejší ako pri ručnom brúsení. Avšak pri leštení je použitie nástrojov nevyhnutné, keďže brusivo, obsiahnuté v leštiacej paste je veľmi jemné a jeho efektívne využívanie je podmienené vysokými rýchlosťami.

Väčšinu ručného náradia môžeme z hľadiska druhu pohonu rozdeliť na elektrické alebo pneumatické. Obe skupiny majú svoje výhody a nevýhody. Na týchto stránkach bude pneumatické náradie trochu v nevýhode, keďže "gro" zariadení, používaných detailistami, je poháňaných elektrinou.

Pneumatické nástroje využívajú energiu stlačeného vzduchu na vytváranie kinetickej energie. Vzduch, zväčša o tlaku 6 až 8 bar, je tlakovými hadicami a spojkami privádzaný do zariadenia, kde tlačí na lamely rotora a tak ho roztáča. Je to vlastne malá vzduchová turbína. Výstupný otáčavý pohyb je prenášaný buď priamo alebo prostredníctvom prevodovky na výstupný hriadeľ. Sortiment týchto zariadení je široký, avšak v našom prípade hovoríme o pneumatických brúskach a leštičkách.

Výhodou takéhoto pohonu je vysoký výkon pri melej váhe a veľkosti zariadenia, keďže to je veľmi jednoduchej konštrukcie. Takáto konštrukcia je výhodná z hľadiska životnosti a údržby. Tieto zariadenia sú doslova zložené zo zopár častí, ktoré sú pri spravnej starostlivosti takmer nezničiteľné. Trenie a straty vzduchu pri prechode cez zariadenie sú zanedbateľné, navyše dochádza k jej ochladzovaniu. Preto sú tieto mašiny potiahnuté izolantami, zväčša PVC alebo gumou, ktorá izoluje prestup chladu na ruky užívateľa. Na rozdiel od elektrických mašín sú pneumatické hermeticky uzavreté a tak chránené voči pôsobeniu prachu, vlhkosti a ďalších látok z exteriéru. Na druhej strane sa minimálne opotrebovávajú a častice vzniknuté pri opotrebení sú uzavreté vo vnútri a neznečisťujú tak okolie ako elektrické mašiny. Tie totiž nevyhnutné potrebujú komutátor a ten trením uhlíkov o mosadzné alebo medené lamely vytvára prach, ktorý môže kontaminovať prostredie v ktorom sa mašiny využívajú. Veľkou výhodou pneumatických zariadení na rozdiel od elektrických je to, že nevytvárajú iskry. To ich predurčuje na použitie do takto náchylných prostredí. V poslednej dobe je na lakovniach používanie riedidlových farieb nahradzované nátermi na báze vody a nehrozí tak riziko výbuchu z tohto zdroja. Dobre však vieme, že aj samotný brúsny prach je pri určitej koncentrácií výbušný, preto si práca v takomto prostredí vyžaduje ostražitosť a primerané podmienky. Kto pracoval v starom mlyne vie, že zapáliť si tam cigaretu by nebolo dvakrát rozumné :. Medzi ďalšie výhody patrí ich tichý chod, keďže hluk vytvára najmä vystupujúci vzduch, ktorý je tlmený na výstupe. Ten je možné dokonca použiť k odsávaniu pri brúskach (využitím Venturiho princípu) alebo k chladeniu leštiacich kotúčov a povrchu a tak k zefektívneniu leštenia. Veľkým plus je aj ich bezpečnosť pri preťažení, ktoré by viedlo napríklad až k zablokovaniu vretena. Cez rotor síce zbytkovo prúdi vzduch, avšak pre zariadenie to nepredstavuje žiadne väčšie riziko a po uvoľnení sa mašina naspäť roztočí.

Nevýhodou týchto zariadení je práve samotný stlačený vzduch a to z viacerých dôvodov. Ten nie je dostupný v tak širokom merítku ako elektrická energia. Spotreba priemernej leštičky je až 400 litrov za minútu, načo Vám domáci kompresor na fúkanie pneu stačiť nebude a navyše každý liter vzduchu niečo stojí. Zariadenie si taktiež vyžaduje určitý minimálny tlak potrebný na výkon a jeho regulácia je obmedzená. Vzduch musí byť čistý a zbavený vlhkosti, aby nepoškodzoval zariadenia a nevytváral kondenzáty v rozvodoch. Správny chod pneumatických mašín vyžaduje malého množstva maziva, ktoré je možné rovnomerne dávkovať pomocou samo dávkovacích mazníc do privádzaného stlačeného vzduchu. Mazanie týchto zariadení je však značne obmedzené pokiaľ sa jedná o prevádzku na lakovniach, kde môže narobiť značné škody pri procese lakovania. Preto sa mazanie vykonáva priamo kvapnutím maziva do otvoru prívodu stlačeného vzduchu v určitej frekvencii. Mazaním sa znižuje trenie lamiel rotora vo valci a tak predlžuje životnosť. Správne používané a udržiavané pneumatické zariadenie Vás určite prežije. Pokiaľ sa jedná o amerického výrobcu Dynabrade, platí to doslova.

Elektrické nástroje sú najviac rozšírené hlavne mimo veľkých podnikov, teda v menších prevádzkach, dielňach, u domácich majstrov a všade tam, kde nie je prístup k stlačenému vzduchu a naopak, je dostupná elektrická sieť. V určitých prípadoch už ani tá nie je potrebná, keďže veľa druhov nástrojov, už existuje aj v baterkových variantoch (vŕtačky, skrutkovače, búracie kladivá). Osobne som sa ešte s brúskami a leštičkami poháňanými batériami nestretol, ale nič nie je nemožné. Z popisu pneumatických nástrojov a ich výhod a nevýhod sa dá dedukovať, ako je to v prípade elektrických mašín. Tieto mašiny sú zložitejšie a náchylnejšie na opravy, keďže ich životnosť je limitovaná životnosťou najporuchovejšej časti - komutátora. Ako u všetkých tovarov je to otázka kvality komponentov, montáže, značky, servisu, použitia a pod.

V starostlivosti o vozidlo sa najviac využívajú dva druhy nástrojov a to brúsky a leštičky. Prečo je niekedy nevyhnutné použiť pri dokončovaní povrchov a zlepšovaní vzhľadu brúsky bolo spomenuté vyššie. Jednoducho, niekedy je to nevyhnutný krok pred leštením.

Brúsky sú nástroje určené na odber materiálu pomocou brúsnych kotúčov, ktoré sa upínajú na unášacie taniere. Z pohľadu vykonávaného pohybu, môžeme brúsky rozdeliť na rotačné (nazývané aj kruhové) a excentrické. Aj flexky sú vlastne kruhovými brúskami, avšak s oveľa vyššími rýchlosťami ako je to v prípade brúsok, ktoré sú určené na dokončovanie povrchov. Použitie kruhových brúsok pri jemnom opracovaní povrchov je značne obmedzené z dôvodu, že je ťažké kontrolovať ich výkon. Riziko prebrúsenia je tu vysoké, ak si uvedomíme, že hrúbka laku je obvykle veľmi tenká, max. okolo 45 mikrónov. Aj pri malých zrnitostiach používaných brúsnych papieroch je odber materiálu vysoký, keďže rýchlosť je veľká a rastie smerom k okraju kotúča. Preto kruhové brúsky, používané na bodové brúsenie lakov, využívajú najmä malý 32 mm tanier, výnimočne 80 mm. Pri malých rozmeroch sa dá opracovaná plocha "ustrážiť" a práca je pomerne bezpečná. Ďalšou nevýhodou rotačných nástrojov na rozdiel od excentrických je odstredivá sila, ktorá rozhadzuje odbrúsený materiál po obvode kotúča a tak znečisťuje okolie. Aj keby bolo takéto zariadenie vybavené odsávaním cez nástroj, jeho účinnosť by bola nižšia ako u excentrov.

Trendom v dnešnej dobe sú excentrické brúsky. Dovolím si tvrdiť, že spôsobili menší prevrat v tomto sortimente zariadení. Sú veľmi vyhľadávaným náradím a to nielen pri jemnom opracovaní povrchov lakov a plastov, ale aj v nábytkárskom, lodiarskom a stavebnom priemysle. Ich tajomstvo je ukryté v excentrickom pohybe. Širšie si to vysvetlíme u leštičiek, zatiaľ iba toľko, že ide o kmitavý pohyb, ktorý je vytváraný vyosením unášacieho taniera voči poháňanej osi. Toto vyosenie môže byť rôznej veľkosti. Brúsky s vyosením 10 mm sú určené na hrubé operácie, s 5 mm vyosením stredné a 2,5 mm vyosením na jemné dokončovacie práce. Unášací tanier s brúsnym papierom kmitá po povrchu sem-tam a určitou rýchlosťou sa otáča aj okolo osi. Výsledkom kmitavého a rotačného pohybu je orbitálny pohyb, ktorého názov je odvodený práve z pohybu našej planéty vo vesmíre. Tá sa otáča okolo svojej osi ale súčasne aj okolo Slnka. Podobne sa správa akýkoľvek bod na povrchu kotúča. Brúsenie je jemnejšie ako v prípade rotačných brúsok a povrch je opracovaný takmer rovnako na celej ploche kotúča. Nie sú tam také výrazné rozdiely vo veľkosti odoberaného materiálu ako u rotačných brúsok, kde okraje rotujú veľmi rýchlo zatiaľ čo os stojí.

Od tohto závisí životnosť brúsneho papiera, ktorá je často krát obmedzovaná neefektívnym využívaním plochy brúsneho papiera pri rotačných nástrojoch. Zatiaľ čo brusivo po obvode je už opotrebované, bližšie k stredu je takmer nepoužité, keďže obvodové rýchlosti sa smerom k osi blížia k nule. Excentrický pohyb spôsobuje rovnaké opotrebovávanie brusiva po celom povrchu.

Ďalšou výhodou je možnosť využívať odsávanie, ak sa vykonáva brúsenie nasucho. Brúsny prach odstáva medzi papierom a obrábanou plochou, keďže naňho nepôsobia také odstredivé sily ako u kruhových brúsok. To dovoľuje efektívne využívať odsávanie, ktorému sú prispôsobené všetky moderné brúsky. Samotný podtlak môže byť vytváraným napájaním na externé vákuum (vysávačom) alebo špeciálnou konštrukciou unášacieho taniera, ktorý svojim pohybom vytvára podtlak a odsáva tak nečistoty z brúsenia do prachového vrecka. Prvý spôsob je efektívnejší, avšak vyžaduje mať brúsku stále pripojenú na hadici odsávania. Pokiaľ hovoríme o brúsení lakov, tam je výhodnejšie pracovať namokro, keďže rez je jemnejší a použitie špeciálnych brusív je tým podmienené. V takomto prípade je odsávanie nepodstatné, keďže brúsny prach je zachytávaný vodou a ostáva na povrchu, kde je vhodné ho odstrániť mikrovláknovou utierkou pred tým ako vyschne.

Bezpečnosť je ďalšou výhodou excentrických brúsok. Či už bezpečnosť obsluhy, keďže z brúsky počas brúsenia neodlietava odoberaný materiál a ani kontakt s bežiacim strojom nie je nebezpečný. Ale aj bezpečnosť čo sa týka možnosti poškodiť alebo znížiť opracovávaný povrch. Teplo vznikajúce pri trení je nižšie ako u rotačných brúsok, preto je tu nižšie riziko, že dôjde k poškodeniu povrchu vplyvom tepla.

Nezanedbateľnou výhodou je oveľa nižší krútiaci moment (takmer žiadny) v porovnaní s kruhovými brúskami, ktorý pôsobí na ruky užívateľa. Excentrickú brúsku nie je problém udržať jednou rukou a mnohé konštrukcie sú aj takto navrhované. Na vedenie a udržanie smeru stačí minimálna sila.

Asi jedinou nevýhodou je ich obmedzené použitie v prípade, ak by sme chceli použiť na jednej brúske kotúče rôzneho priemeru. To niektoré konštrukcie neumožňujú, pretože medzikus, ktorý prevádza rotačný pohyb vretena na excentrický, je presne vyvážený na váhu a priemer unášacieho taniera. Znamená to, že pri namontovaní napríklad 180 mm taniera za sériovo dodávaný tanier priemeru 125 mm, by dochádzalo k veľkým vibráciám, ktorým by sa ničili nielen ložiská ale aj celá brúsku. Navyše práca s takto nevyváženou mašinou je ergonomicky nevhodná a zdraviu škodlivá. Ale aj tu platia výnimky a niektorí výrobcovia ponúkajú možnosť dokúpiť si rôzne excentre, ktoré sa dajú zameniť, v prípade výmeny unášacieho taniera.

Leštičky sú nástroje určené k finálnemu dokončovaniu povrchov. V podstate sú to veľmi podobné nástroje ako brúsky, majú rovnaký systém uchytávania leštiacich materiálov na disk a taktiež sa delia na rotačné a excentrické. A tu vzniká aj určitá odlišnosť voči brúskam používaných k dokončovaniu povrchov. Tie sú vo väčšine prípadoch excentrické, keďže brúsenie je tak viac "pod kontrolou" a riziko nerovnomerného brúsenia alebo prebrúsenia je nižšie. V prípade leštičiek sú oba typy rovnocenné a každá skupina má svoje výhody a nevýhody. Leštičky sú zariadenia, ktoré používajú väčšie priemery unášačov a leštiacich materiálov ako je to u brúsok a to od najmenších 80 mm až po veľké 200 mm. Ich veľkosť závisí od použitia. V automobilovom priemysle na lakovniach nasleduje leštenie hneď po odbrúsení chyby, napríklad zrnka. To sa vykonáva zvyčajne 32 mm brúskou. Takto vzniknutá obrúsená plôška o veľkosti cca 50 mm sa následne leští leštičkou s diskom o priemere 80 mm. Leštené miesto je teda o niečo väčšie ako vybrúsená plocha, ktorú musí presahovať, ale nie príliš veľké, aby sa neplytvalo leštiacim materiálom. Štandardne sa leštenie celého vozidla priamo v automobilke nerobí, keďže na to nie je dôvod. Vozidlá sú čerstvé nalakované a teda bez akýchkoľvek plošných škrabancov - slniečok.

Brúsenie laku pred leštením sa pri zlepšovaní vzhľadu jazdených automobilov používa len obmedzene a to v prípade veľkého zoxidovania laku, pri výskyte hlbokých škrabancov alebo pri odstraňovaní pomarančovej kôry. Na odstránenie väčšiny defektov laku úplne postačuje samotná leštička. Keďže takéto opravy sa zväčša vykonávajú plošne na celom povrchu vozidla, používajú sa leštičky s veľkými priemermi kotúča od 125 mm do 200 mm. Výkon leštenia je možné ovplyvniť otáčkami motora, veľkosťou unášača a leštiaceho materiálu, jeho vlastnosťami a zrnitosťou leštiacej pasty. Kombináciou týchto a ďalších faktorov je možné dosiahnuť rôzne výsledky a to od veľmi agresívneho leštenia až po veľmi jemné leštenie. Veľký vplyv na výkon a výsledný efekt má aj pohyb, ktorý leštička vytvára.

Rotačné leštičky sú najznámejšie zariadenie určené k lešteniu a sú v oveľa väčšej miere rozšírené ako excentrické. Sú to relatívne jednoduché jednoúčelové zariadenia na opravy povrchov leštením. Ich konštrukcia je robustná a prispôsobená na prácu oboma rukami, keďže na ruky užívateľa pôsobí otáčací moment. Buď majú rúčku, ktorá sa dá obojstranné naskrutkovať podľa potreby alebo univerzálne U držadlo, ktoré dovoľuje prácu v rôznych polohách. Ich príkon je rôzny od 500 do 1500 wattov. Otáčky sú takmer u všetkých regulovateľné v rozsahu 0-600 až 3000 ot/min. To však neplatí pre ich udržiavanie pod záťažou. Iba tie "lepšie" držia otáčky stále rovnaké, nezávisle od prítlaku na zariadenie a odpor pri leštení. Často sa porovnávajú s excentrickými leštičkami a sú predmetom mnohých diskusií na rôznych detailistických fórach. Ich hlavnou a nepopierateľnou výhodou je ich výkon. Pracujú rýchlo, efektívne odstraňujú väčšinu bežných chýb lakov a výsledkom ich práce je dostatočný jas a hĺbka laku. Veľkou výhodou je aj možnosť použitia rôznych unášacích diskov v závislosti od veľkosti opracovávanej plochy. Pri leštení celého auta sa vyskytnú aj miesta, kde je vhodné vymeniť veľký priemer za menší. Takýmto prípadom je napr. leštenie stĺpikov dverí. Ďalšou výhodou je sortiment používaných leštiacich materiálov. U kruhových leštičiek je možné použiť všetky možné druhy týchto materiálov, prírodnú alebo ovčiu vlnu, strihanú, nestrihanú, leštiace hubky, filce a pod. Excentrické leštičky s "baranmi", teda s vlnou takpovediac nefungujú, keďže ich použitie si vyžaduje pohyb v jednom smere. Tento kruhový, rotačný pohyb je šetrný aj k spojovacím plochám unášača a leštiaceho materiálu - teda k suchému zipsu. V prípade hubiek je mechanické namáhanie nižšie ako u excentrov a osobne mám pocit, že ich životnosť je tu vyššia. Nevýhodou rotačných brúsok je vznikajúca teplota pri leštení, ktorá pri nesprávnou zaobchádzaní môže spôsobiť prepálenie laku. Taktiež samotný výkon je veľký a môže dôjsť k prerezaniu cez lak. Pri nesprávnom nanesení pasty, nesprávnej manipulácií ale aj pri veľkom nasiaknutí leštiacich materiálov prskajú a znečisťujú okolité plochy. Nesprávnym použitím vytvárajú hologramy, stopy po leštení. Ich následné odstránenie vyžaduje ďalší čas a prostriedky. Použitie rotačných leštičiek vyžaduje určitú prax a nepatria do rúk neskúsených ľudí pri opravách lakov.

Excentrické leštičky sú zariadenia, ktoré obsahujú medzikus, ktorý prevádza rotačný pohyb vretena na pohyb excentrický. Vyosenie je väčšie ako u brúsok a bežne je 10 až 15 mm. Je to nevyhnutné, keďže časť tohto pohybu pohltí samotná leštiaca hubka. Ako leštička sa dá použiť aj brúska s väčším výkmitom, hoci ich konštrukcia, určená na odsávanie, môže prekážať. Excentrické zariadenia vykonávajú pohyb sem a tam, teda kmitajú v rozsahu 2500 až 7000 ot/min. Ak by sme umiestnili alebo uchytili unášač tak, aby sa neotáčal, vykonával by iba priamy pohyb. Pri normálnom pohybe sa však unášač s leštiacim materiálom pohybuje aj kruhovo, keďže takto sa otáča vreteno nástroja. Výsledkom je tak orbitálny pohyb. Hlavné výhody excentrických leštičiek vyplývajú práve z tohto pohybu. Pri použití týchto leštičiek vzniká nižšie teplo ako u rotačných leštičiek. Riziko prepálenia laku je tak nižšie a práca s týmito zariadeniami je vhodná aj pre ľudí, ktorí nemajú dostatok skúseností s opravami lakov. Druhým efektom vznikajúceho tepla je vysušovanie leštiacej pasty. Ak tá stratí vlhkosť, stáva sa suchšou a to obmedzuje správne leštenie. Ďalšou výhodou je, že hubky neprskajú pastu tak ako v prípade použitia rotačných leštičiek, keďže rotujú oveľa nižšími rýchlosťami. Excentre nevytvárajú stopy po leštení, hologramy. Ich odstránenie je možné práve použitím týchto mašín a preto sa používajú finálnom dolešťovaní. Výhodou excentrov je aj možnosť ich použitia pri voskovaní, keďže tento pohyb je veľmi podobný pohybu rúk človeka pri tejto činnosti. Vosk sa nanáša jemne a rovnomerne, čo je pri rotačných leštičkách značne obmedzené.

Kompromisom medzi oboma uvedenými typmi leštičiek je excentrická leštička s núteným pohybom. U obyčajných excentrickým leštičiek je pohyb náhodný, vyvolávaný otáčaním vretena a v určitých bodoch sa môže dokonca zastaviť. V prípade týchto špeciálnych excentrických strojoch dochádza nielen ku kmitaniu, ale aj k nútenému otáčaniu, ktoré je proti smeru otáčania vretena. Vyššie rotačné rýchlosti a silnejšie motory dávajú týmto leštičkám vyšší výkon ako bežné excentre a zároveň sú stále bezpečnejšie ako kruhové leštičky. Pravdu povediac, nejedná sa o typické leštičky, ale akýsi hybrid medzi brúskami a leštičkami. Zatiaľ nie sú veľmi rozšírené, za čo môže asi aj ich vysoká cena.

Na našom trhu je dostatok týchto zariadení od najlacnejších, neznačkových za pár eur až po posledné novinky, ktorých cena je okolo 500 eur. Medzi svetovú špičku patrí určite Makita 9227CB v prípade rotačných a Kestrel resp. DAS v prípade excentrických leštičiek, ktoré sú pojmom v kruhoch detailistov a ich kvalita je overená časom. Určite nie neznámou značkou u nás je firma Rupes, ktorá má vo svojej ponuke viacero kvalitných produktov, medzi nimi aj leštičky s veľkým excentrom Big Foot 15 a 21.










UNÁŠACIE TANIERE

Hoci to znie ako zo sci-fi filmu, považujem to za vhodný názov. Tieto kruhové taniere, disky, prenášajú rotačný, kmitavý, excentrický alebo orbitálny pohyb z nástroja na brúsne kotúče, leštiace hubky, plste a rúna. Unášače, ktoré sa vyrobené pre použitie na upínanie do vretien (napr. vŕtačky) majú zväčša pevne uchytenú valcovú stopku, to však nie je prípad leštičiek a brúsok. Tie majú uchytenie riešené pomocou závitu. Vo väčšine prípadoch je to závit M14, prípadne menšie závity. Kruhové leštičky majú závit na vretene a preto potrebujú unášače s vnútorným závitom, teda bez stopky. Na hlave týchto zariadení býva aretačná skrutka, ktorá zablokuje vreteno a unášače sa dajú jednoducho naskrutkovať, teda bez použitia náradia. Samotný pohyb kruhových leštičiek v jednom smere zabezpečuje, že tanier je stále dotláčaný proti závitu a nevytočí sa. Navyše leštiace hubky aj samotné taniere sú veľmi ľahké a pohybujú sa relatívne nízkymi rýchlosťami, takže nehrozí ich vytočenie pri vypnutí zariadenia. To sa niekedy stávalo pri karbobrúskach s veľkými kotúčmi a pri vypnutí stroja bez kontaktu s opracovaným povrchom. Keďže kotúč má oveľa väčšiu zotrvačnosť ako rotor, spôsoboval vytočenie z vretena. Nové flexky už majú poistky, ktoré tomuto javu zabraňujú.






Excentrické brúsky a leštičky majú rozdielne uchytenie ako rotačné stroje. Unášače majú stopku s vonkajším závitom alebo upevnenie je riešené konštrukčne tak, že kotúč zapadá do vretena alebo zotrvačníka a zaskrutkuje sa prídavnou skrutkou, imbusom. V týchto prípadoch je nutné použiť náradie a zatiahnuť spoj, pretože medzikus je voľne uložený na vretene a nedá sa zablokovať ako je to u kruhových, rotačných leštičiek.














Nové excentrické stroje s núteným otáčavým pohybom využívajú úplne iné neštandardné unášače, ktoré sú vyrobené presne pre daný typ stroja. Na svojej vnútornej strane majú ozubenie, cez ktoré sa na nich prenáša krútiaci pohyb, zatiaľ čo excentrický pohyb je prenášaný cez stred kotúča pomocou závitu.











Existuje veľké množstvo adaptérov a rôznych riešení uchytenia. Medzi skutočne výnimočné patenty patrí 3M Roloc, unášací tanier s valcovou stopkou, ktorý dovoľuje veľmi rýchlo a jednoducho meniť rôzne menšie brúsne a penové kotúče pomocou špeciálneho závitu. Takéto taniere s valcovou stopkou je možné použiť iba do nástrojov so skľučovadlom, teda vŕtačiek, uhlových brúsok, aku vŕtačiek a pod.










Unášače môže rozdeliť aj podľa priemeru. Tie sú vyrábané v štandardných veľkostiach ako sú brúsne papiere a leštiace produkty. Od menších 3 palcových (80 mm) cez stredné 5 a 6 palcové (125 - 150 mm) až po veľké 8 palcové (200 mm) taniere.

Taktiež rozdielna môže byť aj ich hrúbka a vyhotovenie. To má vplyv na ich pružnosť a tvrdosť. V minulosti existoval iba tenký plastový tanier, ktorý má veľmi malú tlmiacu schopnosť, používaný pri brúsnych papieroch a leštiacich hubkách. V poslednej dobe sa častejšie objavujú taniere vo vyhotovení s mäkkou penou o hrúbke 20-30 milimetrov. Je to dostatočná hrúbka nato, aby tlmila všetky nerovnosti ako aj náklony strojov. Nevyhnutné sú pri leštení s použitím ovčieho rúna, keďže to nemá žiadnu mäkkú tlmiacu vrstvu ako je to v prípade hubiek. Takéto unášače majú zväčša kužeľovitý tvar.

Uchytávanie brúsnych alebo leštiacich materiálov je možné pomocou nalepovania alebo suchého zipsu. Disky s hladkou plochou určenou na nalepovanie sa používajú výlučne v prípade brúsenia. Ich výhodou je jednoduchosť, nižšia cena a životnosť, keďže na takomto unášači sa nemá čo pokaziť. Ich použitie je výhodné hlavne v lakovniach, keďže nedochádza k vytrhávaniu háčikov a možnému znečisťovaniu ako je to u suchých zipsoch.

Suchý zips je geniálnym nápadom odpozorovaným z prírody. Jednu stranu spoja tvoria háčiky, ktoré uchytávajú vlákna druhej strany. Tento spoj je vhodný na opätovné odliepanie a naliepanie leštiacich elementov po dlhú dobu. Existujú aj iné ako klasické typy zipsov, ktoré bežne poznáme a používame. Takým je napríklad 3M Hookit II, ktorý nie je možné pripevniť na klasický suchý zips bez špeciálnej medzivrstvy. Tento systém má namiesto háčikov jednu stranu spoja vyhotovenú vo forme malých hríbikov. Takýto spoj dokáže prenášať vyššie výkony a má väčšiu životnosť, keďže tá je u klasických suchých zipsov limitovaná životnosťou práve háčikov, ktoré sa po čase lámu.

Ceny unášačov nie sú práve najnižšie a preto je vhodné ich chrániť a to používaním medzivrstvy s rovnakým priemerom, ktorá je nalepená na ich povrchu. Po určitom používaní sa povrch častým odliepaním a naliepaním opotrebuje, teda zničí. Takúto medzivrstvu stačí odlepiť a jednoducho vymeniť. Cena medzivrstvy je zlomková v porovnaní s cenou unášača, preto sa oplatí ju používať a to hlavne tam, kde dochádza k veľmi častému vymieňaniu brúsnych alebo leštiacich elementov. Teda prevažne v automobilovom priemysle, pri výrobe lodí, nábytku, brúsení stierok a pod.

Keďže v poslednej dobe sa s ohľadom na životné prostredie, ale najmä zdravie, preferuje bezprašné brúsenie, brúsne papiere sa vyhotovujú s otvormi na odsávanie prachu pri brúsení. Prvé takéto brúsne papiere obsahovali 5-6 veľkých otvorov, dnes je ich počet oveľa vyšší s menším priemerom. Týmto papierom sa musia prispôsobiť aj unášacie taniere, ktoré sa vyhotovujú v rôznych prevedeniach s takto prispôsobenými otvormi pre rôzne typy brúsnych papierov. Špecialistom na výrobu brúsnych papierov a zariadení na bezprašné brúsenie je fínska spoločnosť Mirka. Hoci donedávna boli otvory na diskoch určené iba pre brúsenie, začínajú sa podobné disky používať už aj v prípade leštenia pneumatickými leštičkami. Vzduch, ktorý vychádza z nástroja sa spätne vracia cez disk a leštiacu hubku až k leštenému povrchu, čím ho ochladzuje. Takéto chladenie urýchľuje a zlepšuje leštenie a zároveň predlžuje životnosť leštiacej hubky.

LEŠTIACE HUBKY, RÚNA

K tomu, aby bolo možné vykonávať leštenie pomocou leštiacich pást, je potrebné použiť nejaký nosič. Ten sa naliepa pomocou suchého zipsu na unášací disk a takto prenáša pohyb na povrch vozidla. V minulosti sa často používali plste, ale dnes ich už u detailistov takmer nevidieť. Boli to zväčša kotúče z lisovaných umelých vlákien. Ich nevýhodou bola prílišná agresivita rezu a takmer žiadny objem, ktorý by absorboval leštiacu pastu a tlmil prechody cez hrany na vozidle. Tieto materiály majú ešte stále svoje miesto pri dokončovaní povrchov materiálov, ktoré vyžadujú silnejší rez, napr. u kovov.

Ďalším materiálom, ktorý je mierne na ústupe sú rúna, zväčša nazývané "barany". Ich veľkou výhodou je to, že trením vytvárajú málo tepla, ktoré je pri leštení nežiaduce. Takto leštený povrch sa minimálne zahrieva čo má pozitívny vplyv na výsledky leštenia. A nielen to. Rúna sú prakticky nezničiteľné, kdežto leštiace hubky sa teplotou znehodnocujú a ich životnosť je obmedzená. Hlavnou nevýhodou rúna je to, že púšťajú vlákna a stávajú sa tak zdrojom možného znečistenia, ak sa používajú na lakovniach. Ich použitie je možné iba v prípade rotačných leštičiek, teda zariadení, ktoré vytvárajú pohyb v jednom smere. Pri použití v kombinácií s excentrickými leštičkami je ich účinnosť malá. Vlákna pohlcujú excentrický pohyb a tak ako keby stáli na mieste. Tieto materiály majú aj nižšiu schopnosť absorbovať a udržať väčšie množstvá leštiacej pasty, takže v porovnaní s hubkami viac prskajú. Rovnako ako plste sú nebezpečné pri hranách, keďže ich tlmiaca schopnosť je minimálna. To sa však už dá vykompenzovať správnym typom unášača, ktorý má dostatočnú mäkkú medzivrstvu. Rúna môžme rozdeliť na prírodné, teda ovčiu vlnu a syntetické. Výroba leštiacich kotúčov z prírodnej vlny je náročná, ak chceme dosiahnuť, aby výrobky z viacerých zvierat mali rovnaké vlastnosti. Každé zviera má rôznu vlnu, rôznu dĺžku a hrúbku. Dôležité je zbaviť ju mastnôt, ktoré by mohli znížiť účinnosť leštenia a nečistôt, ktoré by mohli poškodiť lak.

Na výrobu leštiacich kotúčikov z prírodnej vlny sa používa koža oviec, ktorá sa po spracovaní strihá do požadovanej veľkosti, obšíva a lepí na materiál - tkaninu. Syntetické rúna sú výrobky z umelých vlákien, ktoré nahrádzajú prírodnú vlnu a sú jej lacnejšou alternatívou. Takéto vlákna sú splietané na podklad, ktorý sa taktiež ako u prírodnej vlny lepí na tkaninu, ktorá slúži ako druhá strana suchého zipsu voči háčikom, ktoré sú na unášacom tanieri. Rozlíšenie prírodnej a syntetickej vlny je pomerne jednoduché, keďže syntetické vlákna sú tvorené spleťou ďalších vlákien, nemajú takú jemnosť ako prírodné vlákna a ani jemný charakteristický zápach kože.

Vyhotovenie kotúčov môže byť aj vo forme sekaných vlákien. Vlna, či už prírodná alebo syntetická, je zostrihaná na rovnakú veľkosť, obvykle 5 - 10 mm. Hoci už rúna nie sú také preferované ako hubky, stále sa používajú pri hrubom, abrazívnom leštení ako prvý krok úpravy povrchov namiesto brúsenia. Ich použitie je taktiež rozšírené pri leštení plastov, napr. nárazníkov, spätných zrkadiel, líšt, keďže pri leštení vytvárajú málo tepla. Plasty sú zlým vodičom tepla a preto je riziko, že teplo vznikajúce pri leštení by ich mohlo poškodiť alebo zhoršiť výsledky leštenia. Špeciálne rúna s kovovými vláknami sa používajú pri leštení kovov, napr. aj diskov kolies. Tieto vlákna sú vo väčšine mosadzné alebo jemné medené drôty.

Hubky sú momentálne najpoužívanejším materiálom na leštenie pomocou leštiacich pást. V mnohých prípadoch nahrádzajú vlnu, keďže nepúšťajú vlákna a sú tak bezpečnejším materiálom, hlavne pre lakovne. Ich ďalšou vlastnosťou, ktorá vlastne vyplýva z ich konštrukcie je tlmiaca schopnosť absorbovať náklony leštičiek, ale aj nerovnosti povrchov, rôzne línie a hrany. Portfólio týchto výrobkov je rovnako veľké ako u pást, voskov a ďalších produktov. Základným rozmerom je priemer, ktorý musí byť prispôsobený unášaciemu disku. Ich rozmery sú teda takmer rovnaké a to od 3 do 8 palcov, ako už bolo spomenuté vyššie. Ich použitie závisí od veľkosti leštenej plochy. Zároveň sa s veľkosťou disku zväčšuje aj obvodová rýchlosť a tým aj výkon leštenia. Dôležitou podmienkou musí byť to, aby leštiaci kotúč o niečo presahoval hrany unášacieho taniera aby nedošlo k poškriabaniu povrchu pri manipulácií. V inom prípade môže dôjsť aj k prerezaniu hubky hranou disku. Napríklad v prípade leštičky, ktorá je vybavená unášacím tanierom o priemere 5 palcov (125 mm), leštiaca hubka musí byť minimálne priemeru 5,5 - 6 palcov. Samozrejme závisí aj od upínania na tanier, teda od suchého zipsu. Existujú totiž rôzne varianty hubiek, ktoré majú pri rovnakom priemere hubky, rôzne priemery suchého zipsu. Hubky používané na leštenie, kde sa využíva aj ich hrana, musia mať suchý zips vzdialenejší od okraja hubky, aby jeho stlačením nedošlo k poškriabaniu povrchu.

Druhým hlavným rozmerom je výška, resp. hrúbka kotúča. Čím vyššia je hrúbka, tým väčšia je schopnosť absorbovať náklony leštičky ale aj nerovnosti povrchu. Hrubšie hubky môžu pojať aj väčší objem leštiacej pasty a väčšia vrstva pôsobí na dotyk mäkšie. Takéto hrubšie hubky sa používajú na dokončovanie alebo voskovanie povrchu. Vyššia hrúbka hubky má vplyv aj na účinnosť leštenia, ak sa pri tom používajú excentrické leštičky. Tie totiž vykonávajú rôzne pohyby, kmity, ktoré hubka pohlcuje. Čím je teda hrúbka vyššia, tým je leštenie menej účinné. Rotačné leštičky s týmto problém nemajú, keďže sa točia v jednom smere a hrúbka pre nich nie je podstatná.

Tvrdosť hubky je rovnako veľmi dôležitou vlastnosťou, ktorá určuje jej použitie. Čím tvrdšia je hubka, tým abrazívnejšie bude leštenie. Výrobcovia ponúkajú zväčša 5 - 6 typov rôznych hubiek, ktoré sa líšia tvrdosťou. Rôzne tvrdosti sú rozlíšené rôznymi farbami. S leštiacimi pastami tak môžu vytvárať veľa kombinácií, avšak aj tu platí pravidlo, že k abrazívnejším pastám sa používajú tvrdšie hubky a naopak. K finálnemu dokončovaniu je potrebná jemná pasta a jemná hubka. V poslednej dobe výrobcovia dokonca odporúčajú presný typ hubky k určitej paste a vytvárajú tak určité štandardy ako postupovať. Napríklad v prípade firmy 3M je to zelená hubka k paste so zeleným vrchnákom Fast Cut Plus, nasleduje žltá hubka k paste so žltým vrchnákom Extra Fine a končí sa modrou hubkou s pastou s modrým vrchnákom Ultrafine.

Hubky môžu mať rôzne tvary, ich hrany môžu byť zaoblené alebo ostré, môžu byť valcové alebo kužeľovité. Taktiež sa môžu skladať z viacerých vrstiev, ktorých úlohou je efektívne tlmiť náklony leštičiek a vyrovnávať prípadne nerovnomerné tlaky na povrch. Hýria všetkými farbami od bielej po čiernu. Môžu byť dokonca obojstranné so špeciálnym zapínaním bez použitia suchého zipsu. Veľmi rozmanitý je aj ich povrch. Ten býva hladký, vlnitý, s otvormi, špekáčikový, atď. Osobne si myslím, že samotný povrch nemá vplyv na výkon leštenia, ovplyvňuje však absorpciu pasty a zabraňuje jej rozprsknutiu pri rozbehu. Medzi najznámejších výrobcov leštiacich hubiek patrí 3M, ktorej najznámejším produktom je oranžová hubka s waffle vzorom. Ďalšími známymi značkami sú Meguiars, Sonus, Lake Country, Hermes, Gekatex, Norton, Chemical Guys, atď.

Správna starostlivosť

Starostlivosť o hubky je podobná ako starostlivosť o mikrovláknové utierky. Keďže hubky nepatria medzi najlacnejšie pomôcky, je potrebné sa o nich náležite starať. To znamená, šetriť ich pri samotnom leštení, extrémne ich neprehrievať, venovať pozornosť hranám, ostrým častiam, častejšie ich meniť pri leštení, používať kefku na zbavovanie už uschnutej pasty počas leštenia a pod. Keďže každá kvalitná hubka vydrží určite viac ako prácu na jednom aute, po použití je ich nevyhnutné vyčistiť. Pri povrchovom znečistení pastou postačí aj kefka, ktorou sa čistí povrch pri točiacej sa hubke na leštičke. Pri hĺbkovom znečistení je hubku vhodné namočiť, je možné použiť saponáť a rukami je pod tečúcou vodou vyčistiť. Na čistenie hubiek existujú dokonca aj špeciálne čistiace prostriekdy, ako napr. Snappy Clean, ktorý sa rozpusti vo vode, nechá sa v ňom odmočiť kotúč a následne sa opláchne tečúcou vodou. No a nebola by to dnes komerčná doba, ak by sa nevymyslel špeciálny systém na čistenie hubiek. Jedná sa o Pad Washer, vedro, do ktorého sa vloží unášač mašiny s hubkou a spustí sa. V ňom sa nachádza roztok s čistiacim prostriedkom a mriežka, o ktorú sa hubka trie a vyčistí. Následne je možné hubku v tomto vedre aj zbaviť vody a čiastočne vysušiť. Hubky je možné aj prať v práčke ako mikrovlákno, ale treba voliť šetrné programy a znížiť rýchlosť odstredenia vody.

LEŠTIACE PASTY

Sú chemické produkty obsahujúce abrazívne častice, ktoré sú veľmi malej veľkosti. Keďže hovoríme o pastách, jedná sa teda o tekuté produkty. V automobilovom priemysle sa na leštenie povrchov vozidiel používajú výhradne pasty, hoci v iných odvetviach priemyslu existujú aj iné varianty. Sú to rôzne tyčinky, tuhé produkty, ktoré sa využívajú pri leštení kovov. V tuhej forme sa pohodlnejšie nanášajú na leštiace filce a disky ako pasty. Tie zase v spojení s leštiacimi hubkami tvoria ideálnu kombináciu na leštenie takého jemného povrchu akým je lak.

Hoci na prvý pohľad fľaša leštiacej pasty nevyzerá nijako zložito, pravda je, že namiešať správnu zmes je veda a výrobcovia zloženie pást uvádzajú len veľmi stroho. Požiadavky a nároky na leštiace produkty pochádzajúce od automobilových výrobcov sú veľmi vysoké a často si svojou podstatou rozporujú. Najdôležitejšou vlastnosťou leštiacej pasty je jej rezacia schopnosť. Pasta musí byť dostatočné rýchla, teda abrazívna, aby dokázala v priebehu niekoľkých sekúnd (max. 15 sec.) odleštiť vybrúsené miesto. To vzniklo po odstránení chyby lakovania, napr. zrnka. Zároveň musí byť dostatočné jemná, aby vyleštené miesto nebolo viditeľné a úplne splynulo s ostatnými plochami. Pri použití veľmi abrazívnej pasty sú viditeľné stopy po leštení a to ako biele machule, hlavne na tmavých vozidlách. Tie sa dajú odstrániť následným leštením s jemnejšou pastou ako bola predchádzajúca. Pasty používané v automobilovom priemysle sú na hranici výkonu, čo sa týka rýchlosti leštenia a zároveň na hranici zrnitosti, ktorej prekročením by sa začali objavovať stopy po leštení. Ďalšou nemenej dôležitou podmienkou je ich konzistencia. Keďže základom sú ropné produkty, v podstate sú to mastné produkty. Ak pasta neobsahuje dostatok týchto látok, stáva sa vplyvom tepla a rýchlosti rotujúcej hubky ešte suchšou a dochádza k prskaniu. To je nežiaduci efekt, keďže znečistené miesta vozidla je potrebné utrieť. Znečistenie sa týka aj oblečenia personálu, špeciálnych svetiel a vlastne celého vybavenia linky. Takto poletujúce časti je možné vdýchnuť, čo určite nie je zdravé. Ak je pasta veľmi mastná, následná kontrola po leštení si vyžaduje dokonalé utretie, čo je pri tejto paste zdĺhavé. Zároveň dochádza k rýchlejšiemu znečisťovaniu mikrovláknových utierok, ktoré je potrebné častejšie meniť. Hustota pasty je dôležitou vlastnosťou a súvisí taktiež s predchádzajúcimi riadkami. Pasta sa v automobilovom priemysle nanáša priamo na povrch vozidla, takto sa vlastne značia opravované miesta. Preto je prílišné tečenia skôr na obtiaž, hlavne pri vertikálnych a šikmých plochách. Optimálna konzistencia by sa mala podobať zubnej paste a hoci to znie ako paradox, aj tá sa dá použiť na leštenie povrchov. Leštiace pasty musia byť zdravotné nezávadné, nesmú spôsobovať alergie, podráždenia kože, mali by byť bez typického zápachu po ropných produktoch. Pri ich použití sa stále odporúča nosiť ochranné pracovné pomôcky, rukavice, okuliare a prípadne rúško. Ich skladovanie je potrebné dodržiavať v podmienkach predpísaných výrobcom. Po dlhodobom skladovaní, transporte alebo po zmenách teplôt je potrebné fľašu s leštiacou pastou poriadne pretrepať, prípadne premiešať, keďže niektoré sedimentujú, iné ľahšie sa vyzrážajú na povrchu.

Väčšina výrobcov ponúka širokú škálu s viacerými pastami rôznej zrnitosti. Zatiaľ čo do automobilového priemyslu sa hľadá jeden špeciálny produkt určený presne pre daný typ laku. Mimo neho, priaznivci a vyznávači perfektných povrchov potrebujú viacero druhov pást, keďže sa venujú viacerým autám, s rôznymi lakmi o rôznej tvrdosti, s rôznymi povrchovými chybami, s rôznymi druhmi leštiacich hubiek, s rôznymi mašinami, ktoré majú rôzne regulovateľné otáčky... Jedna univerzálna pasta na všetko jednoducho neexistuje. Ako už bolo spomenuté pri hubkách, posledne vyrábané pasty sú už vyrábané pre daný typ leštiacej hubky. Ale aj tu je možné robiť určité kompromisy a hľadať si svoj vlastný štýl a spôsob ako dosiahnuť perfektný povrch. Medzi velikánov vo výrobe pásť patria 3M a Menzerna, firma s bohatou tradíciou z Nemecka, ktorej produkty sa predávajú aj pod rôznymi inými menami (Sholl, Hermes, Gekatex). Pomaly sa však objavujú aj ďalší výrobcovia ako Sonus, Poorboys, stále viac Meguiars a dokonca aj Turtle wax.

INÉ POTREBNÉ VECI

Priestory sú nevyhnutnou súčasťou procesu, kde dochádza k veľmi jemnej oprave akou je leštenie. Mali by byť dostatočne veľké na to, aby priestor medzi vozidlom a stenami bol aspoň dva metre. Pracovať sa dá aj v menších priestoroch, avšak niektoré typy chýb je možné vidieť iba pod určitým uhlom a z určitej vzdialenosti. Ďalšou podmienkou je bezprašnosť, ktorá je nevyhnutná pri leštení. Nečistoty z okolia môžu počas leštenia pôsobiť ako abrazívo a takto môže dôjsť poškodeniu povrchu. Štandardnou farbou prostredia lakovní, ktorá je optimálna pre detekciu chýb a prácu s povrchom je sivá myšacia Ral 7005 v kombinácií s bielou. V bežných domácich podmienkach sú nároky menšie, avšak aj tu platia určité zásady. Keďže steny a strop sa v laku auta odráža, pomáha nám pri detekcii chýb. Kontrola je tým lepšia, čím menej je rušivých elementov v okolí. To znamená, čím menej regálov, rôznych plagátov, vybavenia, materiálu v okolí - tým lepšie. Ak sú okolité povrchy vo vhodnej farbe, ak je povrch dostatočne hladký a rovný tak aj samotný odraz bude vierohodný a nebude skresľovať skutočný povrch vozidla.

Svetlá sú kapitolou samou o sebe a na takúto rozsiahlu tému by táto stránka nestačila. Sú hlavný nástrojom na detekciu chýb v automobilkách aj mimo nich. Samotnú chybu je totiž na povrchu bez osvetlenia ťažko nájsť. Plocha vozidla má desiatky metrov štvorcových a skontrolovať ju v priebehu pár minút je takmer nemožné bez vhodného osvetlenia. Princíp detekcie chýb vyvinutý automobilkami v spolupráci s firmou Philips je veľmi efektívny pri hľadaní chýb. Každé svetlo má bežne 3 trubice, ktoré môžu mať rôzne dĺžky, zvyčajne s výkon 36 a 58 W. Pracovník pozerá na povrch vozidla, ale v odraze vidí trubice svetiel. Ak sa vyskytne na povrchu vozidla chyba, tá prechádza cez odraz týchto trubíc a stáva sa tak viditeľnou. Trubice môžu mať rôzne farby svetlá, od studených až po teplé.Farbu svetla určuje číslo na trubici. Napr. trubica TL-D 58/840 nám napovie, že sa jedná o flourescentnú trubicu o výkone 58 W, indikátor odrazivosti je 80 a farba je 4000 Kelvinov, čo je hodnota podobná dennému svetlu.Je to najbežnejšia trubica používaná pri osvetľovaní priestorov, či už sú to výrobné haly, kancelárie, obchody a pod. Čím nižšia je hodnota teploty trubice, tým je svetlo svetlo teplejšie a naopak. Táto stupnica je odvodená od farby žeravého kovu pri rôznych teplotách a v prenesenom význame sa používa pri určovaní vyžarovaného svetla. Napr. 2000 Kelvinov je žlté, teplé svetlo, zatiaľ čo 6500 je studené biele, až namodré svetlo. Záleží od zadania, čo je potrebné kontrolovať. Niektorí výrobcovia automobilov preferujú jednu farbu, iní zase striedanie rôznych v jednom svetle.

Existujú aj špeciálne osvetlenia, ktoré odhaľujú chyby pod bežným svetlom neviditeľné akými sú hologramy, aureoly, nedoleštené miesta a pod. Sú to silné sodíkové svetlá vytvárajúce biele svetlo. Často sa používajú v kombinácií s tmavými komorami. Medzi špeciality v poslednom období patria rôzne ručné baterkové svetlá, ktoré vytvárajú denné svetlo, využívajú sa teda v uzavretých priestoroch na dodatočnú kontrolu chýb, ktoré nie sú viditeľné pod neónovými trubicami.

Pri leštení jazdených automobilov je častokrát potrebné silno osvetliť povrch laku bodovým svetlom, aby bolo možné vidieť jeho poškodenia, najmä škrabance. Tie sa po osvetlení javia ako kruhové. K tomuto účelou je možné použiť bežné prenostné montážné svetlá s trubicou 350 alebo 500 W. Nie je nutné ich mať stale zapnuté a pracovať pri nich nepretržite, pretože odraz v laku býva veľmi silný, čo je nepríjemné a škodlivé pre zrak. Preto je ich využitie skôr ako kontrolné svetlá, nie ako pracovné. Po odmastnení povrchu je pomocou týchto svetiel ľahko možné poznať, či je nevyhnutné pokračovať v leštení alebo sme už dosiahli želaný stav. Tieto svetlá sa v poslednej dobe začali vyhotovovať aj LED prevedení. Kto nedisponuje takýmto svetlom, môže si pômocť fotoaparátom. Stačí odfotografovať povrch laku v tmavšom prostredí s použitím blesku. Vtedy sú kruhovité škrabance ľahko viditeľné. Prirodzeným zdrojom svetla je slnko. Kontrola na dennom svetle s odrazom slnka odhalí veľa defektom a hlavne tých, ktoré sú pre nás viditeľné. Častokrát je možné vidieť aj chyby, stopy, ktoré ostali po oprave leštením. Tie sa však objavujú až neskôr, keď sa pasta, prípadne aplikovaný vosk odparí. Ak si chceme byť 100% istý s výsledkom leštenia, je potrebné celý povrch odmastniť, skontrolovať na dennom svetle a až následne aplikovať ochranu laku.

Merače hrúbky sú základnou pomôckou používanou pri procese lakovania ale aj opráv povrchov materiálov. Bežné merače hrúbky merajú všetky vrstvy až na kov a nedokážu zistiť hrúbku samotného laku. Tu môžeme iba odhadnúť. Zvyčajne sa vrstvy vyskytujú v určitom pomere a lak tvorí až 1/3. Bežná hodnota býva okolo 120 mikrónov, z toho je hrúbka laku približne 40 mikrónov. To je však len hrubý odhad. Ako už bolo vysvetlené, všetky opravy leštením sú možné len na laku, takže tých 40 mikrónov je priestor, kde môžeme brúsiť, leštiť a zlepšovať povrch. Ale ani táto metóda odhadu nie je platná pre všetky vozidlá, keďže každá automobilka má svoj proces, svoje hrúbky, rôzne tvrdosti lakov. Hrúbka môže byť až 300 mikrónov, keďže vozidlá môžu presť procesom lakovania viackrát, pričom hrúbka laku zostáva stále rovnaká, približne 40 mikrónov. Samotné meranie nám skôr napovie, či na vozidle neboli robené obstreky, teda či nebolo náhodou opravované, napr. po havárií. V prípade takýchto opráv bývajú autá samozrejme ručne prestriekavané, hrúbka je oveľa väčšia a homogenita vrstvy nie je taká, akú dosiahnu lakovne automobiliek. Ak teda nameraná hrúbka vrstiev príliš kolíše, niečo nie je v poriadku a prípadným zásahom na laku treba venovať väčšiu pozornosť. Existujú aj merače hrúbok, ktoré dokážu zmerať jednotlivé vrstvy, ale sú to veľmi drahé zariadenia. Merače nie sú nevyhnutnou pomôckou, bez ktorej by sa leštenie nedalo robiť, avšak informácie získané z tohto zariadenia sú cenné, keďže vypovedajú aj o minulosti vozidla a napomáhajú zvoliť správny postup leštenia.

Ochranné pracovné prostriedky. Pri akejkoľvek činnosti, kde je riziko poškodenia zdravia, je potrebné sa chrániť. Leštenie a bežná starostlivosť o vozidlo, nepatrí medzi veľmi rizikové činnosti, ale aj tu odporúčam sa chrániť. Veľa ľudí podceňuje riziká poškodenia zdravia, ale tie sa môžu prejaviť až po niekoľkých rokoch. Určite je lepšia prevencia ako liečba.

Rukavice
Pri práci s chémiou sa vyžaduje nosiť ochranné rukavice. To sa týka najmä pri používaní agresívnejších čističov diskov, asfaltu, ale aj pri práci s leštiacimi produktami. Leštiace pasty nie sú nebezpečné, ale pri kontakte s kožou môže dôjsť k podráždeniu, alergiám alebo aj k odlupovaniu pokožky. V skutočnosti však málokto používa pri leštení rukavice, pretože znižujú komfort pri práci. V poslednej dobe sa čoraz častejšie používajú nano produkty. S nimi je potrebné povrch vozidla dokonale odmastniť alkoholom a následne po vysušení aplikovať nano produkty, ktoré sú vlastne roztokom alkoholu a oxidom kremíka. Alkohol a rozpúšťadlá vysušujú pokožku a tá je potom náchylná na praskanie. V týchto prípadoch je použitie rukavíc nutnosťou.


Tlmiče
Väčšina pneumatických a elektrických zariadení prirodzene vytvára hluk. Leštičky sú dosť hlučné zariadenia, preto je potreba si chrániť sluch. Rotačné leštičky sú vo všeobecnosti menej hlučné ako excentrické, ktoré vytvárajú hluk v rôznych frekvenciách. Je to preto, že ho tvorí nie iba hluk motora a prevodovky, ale aj excentrického prevodu. Pri vyššej hladine hluku sa prejavuje nervozita, bolesti hlavy, nesústredenosť. S chráničmi sluchu sa určite pohodlnejšie pracuje ako bez nich.

Okuliare
Pri práci často ľudia nenosia ochranné okuliare ani pri používaní rozbrusovačiek, nie to ešte leštičiek. Takmer nikto si nechráni zrak pri ich používaní, hoci určité riziko existuje. Rotačné leštičky sa točia vysokými obvodovými rýchlosťami a tak častica (napr. usušený zhluk pasty), ktorá odletí z unášacieho disku má vysoká energiu. Je však pravdou, že pri leštení sa vyžaduje ostré videnie a to sa používanie okuliarov mierne zhoršuje. Ich použitie pri aplikácií chémie (napr. čistení diskov štetcom) je viac ako vhodné.

Maska
Existujú rôzne variácie rúšok, respirátorov, másk a polomásk, s pevnými alebo vymeniteľnými filtrami, rôzne tvary a skupiny. Ich použitie závisí od podmienok, v ktorých sa pracuje a to najmä od veľkosti prachových častí a skupiny škodlivých produktov. Pri leštení, hlavne abrazívnymi pastami, vzniká jemný biely prach, ktorý, ak sa nechránime, vdychujeme. Rovnako je to aj s chemickými prostriedkami, kde je potrebné chrániť sa výparov. Ak je to možné, je potrebné minimalizovať zdroj a pracovať v dobre vetraných priestoroch.

Ochranný odev a obuv
Netvrdím, že je potrebné mať nejaký špeciálny odev alebo topánky, i keď aj tu je potrebné predvídať. Keďže hlavne počas leštenia sa pracuje s točivými strojmi, nemalo by byť oblečenie voľné, aby sa nezachytilo a nenavinulo na vreteno. Jediný predmet, ktorý by mohol spôsobiť zranenie nôh je padnutá leštička. Odev by mal byť zvolený tak, aby v kontakte s povrchom karosérie, nespôsobil jej poškodenie. Teda aby nemal žiadne kovové alebo tvrdé plastové časti, napr. zips, cvoky a pod, ktoré by mohli poškriabať lak. Oblečenie a obuv by mala byť pohodlná a vzdušná, hlavne ak je potrebné pracovať dlhšiu dobu, čo je pri lepšom leštení a detailingu samozrejme.


Hore